vytiahnuť foťák a práve keď som pozerala do hľadáčika, pristavil sa pri mne akýsi
človek. Chvíľu len mlčky sledoval, ako fotím. Preorientovala som na neho svoj pohľad.
Spýtal sa ma, čo fotografujem. "Vŕbu", odpovedala som nechápavo, keďže to bolo
zjavné. Ukázala som mu výsledok na displeji, ale pozrel naň len letmo. Zaujímalo
ho, či som profesionálna fotografka. Potom na mňa smutne pozrel so slovami, že
on bol kedysi fotografom. V časoch, keď o digitálnych zrkadlovkách nechyrovali.
Vyzvedala som, či ešte stále fotografuje. "Nie,"na chvíľu zmĺkol, "prichádzam o zrak,
onedlho budem úplne slepý."
Prehodili sme spolu ešte zopár slov. Keď odchádzal, poprial mi veľa šťastia a zdravil
ma slovami: "Dovidenia, krásna pani! Toľko ešte vidím!" dodal s úsmevom, z ktorého
sa mi tisli slzy do očí. Celý deň som potom myslela na to, aké úžasné šťastie mám,
že vidím každý záchvev vetra v korune tej smutnej vŕby... [p]
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára